Fakt, že nezodpovedné výroky politikov dokážu spôsobiť niekedy viac škody ako úžitku je nesporný. V poslednom čase sa však stretávam s čoraz bizarnejšími politickými rozhodnutiami - úvahami. Podarilo sa nám na pár mesiacov odložiť rozklad Eurozóny tretím záchranným programom pre Grécko, ktorému však neveria ani samotní Gréci a ani viacerí ekonomický analytici. Za pár desiatok miliárd eur sme si kúpili trochu času. Čas pred totálnym zlyhaním a krachom Eurozóny. Ekonomický nezmysel, ktorý však budeme podporovať, nakoľko je to politicky výhodné.
Neubehlo veľa času a finančnú krízu Grécka v EÚ nahradila kríza migračná. Grécko je však jej spoločným menovateľom. Na gréckych ostrovoch sa začína európska cesta za „šťastím a bohatstvom západu“ pre milióny osôb.
Nebudem sa zapodievať otázkou, či ide o utečencov pred vojnou, ekonomických migrantov, pašerákov drog, teroristov a či islamistov? To ukáže čas. Pohnútky týchto ľudí pre cestu do Európy sú rôzne, ich cieľ je však spoločný. Nemecko! Krajina, kde osoba vydávajúca sa za utečenca môže získať viac, ako zamestnanec žijúci z minimálnej mzdy v SR!!, Bulharsku, či inej krajine nachádzajúcej sa na východ od „raja migrantov“.
Migračná vlna, ktorá sa prehnala balkánom, narazila v Rakúsku a Nemecku na veľké počty skandujúcich a vlaky vítajúcich nadšencov oslavujúcich príchodzích ako hrdinov. Boli to naozaj víťazi. Podarilo sa im porušiť platné zákony viacerých štátov pri honbe za bohatstvom západu. Nemecké nadšenie však po týždni, či dvoch vystriedalo vytriezvenie a pohľad valiacej sa vlne zoči-voči. Po pozvánke nemeckej kancelárky pre všetkých Sýrčanov sa otvorili stavidlá a na blízkom východe sa vzodmula ďalšia, ešte väčšia vlna prichádzích, v nikdy nekončiacom zástupe s tým rozdielom, že zrazu sa z väčšiny Pakistancov , Afgancov, Iračanov, Bangladéšanov stali obyvatelia vojnou zmietanej Sýrie. Náchádzané odhodené a zničené doklady ľudí iných národností po ceste balkánskej migračnej trasy svedčia o pravosti ich úmyslov.
O skutočnom presvedčení a vyznaní niektorých prichádzajúcich svedčí aj prechod z islamu na kresťanstvo. V Nemecku sa udomácnil zaujímavý fenomén, keď prechod z jedného náboženstva na druhé, má moc zabezpečiť zvýšenie šancí na udelenie azylu vo vytúženej krajine. No veď predsa by bolo nehumánne poslať nových horlivých „kresťanov“ do islamskej krajiny, kde by im ako bezvercom hrozil trest smrti. Veď a čo na tom, že praví kresťania sú vo vojnou postihnutých krajinách „len prenasledovaní“. Praví kresťania majú smolu, lebo sa kresťanom stali nie z vypočítavosti, ale možno z ušľachtilejších cieľov. A pretože im nehrozí trest smrti v krajine pôvodu, tak azyl získať nemusia.
Udelenie azylu v Nemecku sa riadi nasledovným : azyl určite získa osoba, ktorá zmení vieru z islamu na kresťanstvo, ale to, či dostane azyl kresťan z niektorej Africkej či Ázijskej krajiny nie je vôbec isté.
To, že zákaz klamstva nie je medzi 10 božími prikázaniami uvedený, neznamená, že by klamať bolo povolené. Keďže dodržiavanie svetských zákonov týkajúcich sa migrácie robí problém pochopiť väčšine prichádzajúcim do kresťanskej Európy, mali by im byť vysvetlené aspoň základne božie pravidlá, na ktorých by mala stáť Európa – akožto kresťanská.
Pre väčšinu migrantov odmietajúcich útočisko v bezpečných krajinách ako Turecko, Bulharko, Srbsko, Maďarsko a túžiacich silou mocou dostať sa zuby-nechty do Nemecka by malo byť pretlmočené hlavne desiate božie prikázanie. A nie len im, ale malo by byť pripomenuté aj všetkým tým veriacim kresťanom, ktorí hlásajú a v mene viery sa dožadujú zachovávania ľuskosti a bezbrehej solidarity pri prijatí miliónov migrantov.
Nemecké a Rakúske požiadavky na kvóty, alebo odňatie eurofondov sú pekným príkladom toho, aká zvrátená dokáže byť politika. Nemecko na jednej strane vykrikuje do sveta, koľko státisícov ľudí chce prichíliť u seba , no okamžite a dôrazne žiada od ostatných štátov únie, aby nasledovali jeho príklad a zobrali si aj oni z koláča príchodzích. SR by si najradšej vyberala z koláča „hrozienka“ v podobe kresťanov zo Sýrie, čo okamžite vyvoláva negatívne búlivé reakcie v zahraničnej politike.
Šírenie ideí a myšlienok niektorých členských štátov a ich podsúvanie iným suverénnym štátom by bolo azda v poriadku, nakoľko závisí len od nás, či ich budeme počúvať , alebo si urobíme to, čo uznáme za vhodné.
Nemecku a Rakúsku (resp. niektorým ich predstaviteľom) však nestačí obyčajné konštatovanie. Považujú za potrebné vyhrážať sa ostatným členom Únie, že ak nebudú akceptovať ich myšlienky a názory, tak sa im zrušia dotácie z fondov. Nebezpečenstvo a bezprecedentnosť tohto kroku tkvie v tom, že dnes je to „len odlišný názor“ na migrantov, ale čo to bude zajtra, alebo o mesiac?
Myslím, že sa politici pomýlili, nakoľko z ekonomického hľadiska by mala byť otázka položená presne opačne:
Navrhujem, aby sa odňali eurofondy štátom, ktoré prijímajú ekonomických migrantov! Mám totiž za to, že keď si môžu dovoliť prijímať väčšie množstvá migrantov (alebo to aspoň hlásajú), tak nepotrebujú žiadne peniaze z rozpočtu únie na postaranie sa o nich. Inak by si hádam dali väčší pozor na to koho púšťame na svoje územie.
Dajme tomuto absurdnému scenáru zelenú a vezmime za pravdivú vyššie načrtnutú hypotézu a extrapoláciu budúceho vývoja, kde: nebude Schengen, nebudú Eurofondy ... logická otázka, tak načo byť potom ešte v EÚ?
Jedno zamyslenie na záver:
Keď teraz pustíme milión migrantov do EÚ bez preverenia toho, či to skutočne potrebujú (a či pre nás nepredstavujú bezpečnostnú hrozbu) a minú sa nám voľné ubytovacie a finančné kapacity, budeme sa správať ľudsky a pro-európsky demokraticky, ak následne odmietneme vstup ďalším migrantom do EÚ, ktorí to skutočne budú potrebovať, avšak nestihli si zabezpečiť cestu skôr? Tím povieme, čelom vzad, dovidenia, máte smolu... aké krásne „EURÓPSKE a hlavne ľudské riešenie“.
